Miesto, kde sa pokojne nakupuje.

Nie je to bežný jav ale pokus o sprostredkovanie niečoho čomu sa hovorí výňatok z "umenia" (alebo podľa Patrika vo všeobecnosti "kultúra čo neviem kto definoval že je kultúra") v obchodnom centre v Lužnej patrí medzi tie krajšie pokusy. I keď neviem nakoľko úspešné. V každom prípade - nie je to chyba majiteľa priestorov, ani autora diela, ani diela samotného.

Táto krajina a jej ekonomika zrovna nevykazuje známky oživenia. Kým budú priestory obchodných centier - väčších aj menších, takto preplnené ľuďmi, zmysel pre "obdivovanie a nákup umenia a kultúry" bude len platonický. Kým nie je cash-flow, nie je ani kultúra...



Fotky sú z leta 2013.



Dosť odlišné od toho, ako by to vyzeralo pred rokom 2009 (odhliadnuc od toho že centrum tu ešte nestálo).



pozn.: cieľom týchto fotografií nie je propagovať vzdušnosť minimalistického dizajnu.

I miss the last summer time...

Because of its beauty and fragrance produced by nature

Because of the food growing in this garden

Because of the daily portion of swimming in the lake

Because of this country showing me the way I want to live

Because of warmth of the summer itself at all

Zucchini Bread

Hektika každodenného života a nechuť do ďalších neúspešných pokusov pečenia bezlepkového chleba spôsobili, že som sa stala imúnna voči čomukoľvek čo sa volá pečenie chleba. Moja pekáreň teda trčala bez pohybu na linke a čakala na svoj revival. Nedočkala sa ho, včera som zreorganizovala pekárenský kút, presťahovala som ju preč, v pekárenskom kúte sa vytvoril kuchynský elektro-kút i vďaka zvláštnej náhode z Ikei. Stolička, ktorú som si k linke pre budúcnosť (budúcnosť kvôli vysokej cene) vyhliadla, sa nepochopiteľným zázrakom ocitla v oddelení zlacnených výrobkov za polovičnú cenu v počte 1 kus (t.j. za cenu, o ktorej som bola ochotná pri jej výbere uvažovať), navyše bola poskladaná, stovkami objemných ľudí otestovaná a zaručene stabilne funkčná :-) a teda skončila v mojej kuchyni.

Po veľmi dlhom čase, presnejšie asi po 2 rokoch, som sa dnes rozhodla zistiť, či existuje použiteľný recept na bezlepkový chlieb konkrétne cuketový, nakoľko cukiet je a bude riadne kvantum.
Po nečakane a prekvapujúco úspešnom pokuse môžem potvrdiť, že existuje. Navyše autori receptu (neslováci - samozrejme, Slováci trpia syndrómom predstavy len a len klasického chleba, ktorý sa už v obchodoch kúpiť ani nedá) tvrdia, že sa dobre zmrazuje - čo tiež vyskúšam, najlepšie ešte poobede, kým Paťo prinesie ďalšiu zásobu cukiet.
Dokonca i v bezlepkovej verzii drží pokope, má dobrú konzistenciu, nerozpadáva sa, nie je suchý a má veľmi dobrú chuť. Konečne niečo naozaj chutné v podobe chleba/pečiva pre bezlepkárov!

Pracovňa alebo Home Office

Mamine jarné prázdniny, môj voľný čas a rehabilitujúce sa koleno sme využili na 3 zásadné veci:
1. nájsť Core vhodnú búdu, naučiť ju v nej bývať a naučiť ju fungovať vonku
2. upratať Corinu izbu, umyť steny, prefarbiť steny, vydezinfikovať celý priestor
3. spraviť z Corinej izby postupne pracovňu, inak povedané - home office.

Prvý a druhý bod hotovo.
Corina úplná aklimatizácia trvala týždeň. Keby sa opäť neochladilo, bolo by to úplne bezstresové.
Tretí bod v podstate tiež hotovo - chýbajúce veci už počkajú (nábytok), pracuje sa tam dobre...

Aktuálny stav: starý fénix

(zdroj: http://www.black-side.wbl.sk/Fenix.html)

Legenda hovorí, že Fénix mohol žiť 500-1000 rokov.

Jedného dňa, ešte pred našim letopočtom, keď slnko zachádzalo za hory, pozrelo sa dole a uvidelo veľkého vtáka s červenými perami. Slnku sa vták tak veľmi zapáčil, že hneď zavolalo Boha slnka. Boh slnka bol z neho tak očarený, že ho požehnal a vyhlásil za nesmrteľného. Fénix sa radoval a spieval...
Avšak život naveky ho neurobil šťastného nadlho.
Muži, ženy a deti ho stále naháňali, pretože chceli získať aspoň jedno jeho nádherné pero. Unavený fénix sa vybral na východ, kde slnko vychádza. Fénix letel roky a roky, až sa nakoniec dostal na ďalekú púšť, kde žiaden človek nežil. Našiel miesto, kde si mohol poletovať a spievať bez toho, aby ho ľudia naháňali.

Prešlo 5 storočí a fénix bol stále živý.
Avšak nebol už mladým, živým vtáčatkom. Zostarol.
Nemohol už lietať tak vysoko, ani bežať tak rýchlo.
Spieval si stále dookola - slniečko, slniečko, urob ma znovu mladým...
Slnko avšak neodpovedalo.
So zúfalstvom sa fénix pobral do svojho rodného mesta na juh. Už bol starý, nevládal a cesta mu trvala veľmi dlho. Stále zastavoval napiť sa a zdriemnuť si.

Keď sa fénix konečne vrátil do rodného mesta na juh, pristál na vysokom palmovom strome. Na pravej strane stromu si postavil hniezdo zo svojich voňavých pier. Vo svojom hniezdočku zniesol vajce a strážil ho ako oko v hlave. Naďalej pokračoval v spievaní: Slniečko, slniečko, urob ma znovu mladým.
Tentokrát si slnko vypočulo jeho spev. Zažiarilo na zem plnou silou.
Každý človek, zviera, rastlina - všetko bolo ožiarené silou slnka.
Fénix sedel na najvyššom vrchu palmy a slnko ožarovalo jeho nádherné perá. Bol tak blízko, že sa vznietil a stala sa z neho ohnivá guľa.

Po chvíli žiara zmizla, palma a hniezdo ostali nedotknuté, ale fénix zmizol.
Len popol a vajce so zlato-červeno-strieborným nádychom ostali v hniezde.
Zrazu sa popol začal triasť a dvíhať k nebesiam. Liahol sa malý fénix.
Pomaly rástol, až bol rovnako veľký ako starý fénix.
V rozbitom vajci ostal popol zo starého fénixa.
Mladý fénix začal spievať pesničku k bohu.
Pesníčka sa niesla všetkými dolinami, potokmi, moriami do všetkých kútov sveta. Oblaky sa zoskupili, vietor začal fúkať a všetko živé vykuklo z príbytkov. Nový Fénix zlietol k nebesiam a za ním všetky ostatné vtáky všetkých druhov a veľkostí. Vtáci spievali: Ty si najväčší a najsilnejší zo všetkých vtákov, ty si náš kráľ. Fénix vzlietol k slnku spolu s vajcom naplneným popolom starého fénixa, ktoré si boh slnka odložil.

Číňania veria, že fénix stále žije na ďalekej púšti.